Mali pomocníci

Deti sú múdre a milé stvorenia, sú odvážne, nebojácne, radi sa učia, chcú nám dobrovoľne pomáhať. Chcú, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá alebo to nevidíme.

Vidíme deti, ako niekoho, koho stále treba poúčať, naprávať. V správnej miere áno, ale nie neustále. Ich detský krik, smiech, radosť, beh, hravosť berieme ako hrozný hluk, prehnanú aktivitu a ešte chcú, aby sme stále boli pri tom. Nás to však otravuje, bolí nás z toho hlava a chceme mať pokoj.
Bojíme sa o nich, hovoríme im „toto môžeš, to nerob, spadneš, nebehaj ...“ a týmito našimi činmi a slovami deti strácajú odvahu sa púšťať do nových vecí.
Radi sa učia a my to berieme ako záťaž im stále niečo ukazovať a vysvetľovať. Nechce sa nám im čítať rozprávky, hrať sa s nimi spoločenské hry, kreatívne tvoriť s nimi a mnoho ďalšieho.









Od malička sa nám snažia pomáhať, ale mi ich pomoc neprijímame, pretože nemáme čas, nechce sa nám to po nich upratovať a radšej si všetko robíme samé.



Nie je to škoda, ako rýchlo hasíme detskú snahu, odvahu, pomoc, učenlivosť a hravosť?
Môžu mať naše deti pri takomto prístupe život radi a tešiť sa z neho?

Keď trošku povyrastú chceme, aby v živote niečo dokázali, no už v detskom veku sme ich odhodlanie skúšať nové veci stopli. Mohli sa zo svojich chýb veľa naučiť a byť v dospelosti oveľa skúsenejší a múdrejší.
Túžime po tom, aby sa radi učili, keď prídu do školy, no naučili sme ich učenie neznášať.
Veľmi by sme chceli, aby nám pomáhali v domácnosti, ale keď nám pomáhať chceli, my sme o ich pomoc nemali záujem.
Keď sa smiali, naháňali, tak sme ich krotili a výsledok je, že naše deti sa nesmejú a život berú ako nudu a povinnosti.
Aj napriek tomuto všetkému, napriek stálemu odmietaniu, stálym výčitkám sa naše deti snažia na nás zapôsobiť, pomôcť nám  a urobiť nám radosť.
No nie sú úžasné?
Nie však donekonečna. Aj naše deti majú hranice a v určitom bode si už povedia dosť aj oni.

Ako sa správať k deťom, aby sme ich podporili a nie znechutili?

•     Staňme sa dieťaťom aspoň raz za deň aj my – rodičia. Zahrajme sa s deťmi na naháňačku, futbal, vybíjanú, vytvorme si niečo spoločne, choďme s nimi na zmrzlinu... . Nech deti vidia, že aj v dospelosti sa vieme smiať a robiť si radosť zo života.
•     Venujme im pozornosť a naučme sa ich počúvať, čo nám skutočne hovoria.
•     Namiesto toho, aby sme ich stále poučovali, nechajme ich, aby na niektoré veci prišli samy, cez svoje chyby. Samozrejme, ak to nie je životu nebezpečné - „to nemôžeš!“ - „vyskúšaj a uvidíš“
•     Kritiku nahraďme povzbudením – „pozri, čo si urobila, si normálna?“ - „viem, že to vieš urobiť aj inak a lepšie“ .
•     Ak sa nás aj 30x opýtajú „prečo?“ odpovedzme im. Dajme im odpoveď, akú by sme sami chceli počuť na ich mieste. Nie iba odrmietnutím alebo jedným slovom. Možno si danú vec vyhľadáme na googlu, pomocou obrázkov alebo v knihe,  … . predovšetkým hravo a veselo :). Ak nemáme čas, povedzme to dieťaťu a vráťme sa k tomu o niečo neskôr. Dôležité je sa k tomu vrátiť.
•     Nechajme ich pomáhať nám, v budúcnosti to oceníme. Pri domácich prácach si to spolu užime. Urobme si domáce práce hravé, z domácich prác si urobme radosť aj my dospelí,  aby sme sa  k nim radi vracali.

Uvedomme si, že roky rýchlo plynú a nedajú sa vrátiť späť. Nepokazme si to zbytočne neustálym sa sťažovaním, lenivosťou a našou tvrdohlavosťou.

PS: povedzme si na rovinu. Aj tak sú tie naše deti najlepšie a najkrajšie, keď spia. 

AUTOR: Anna Hvizdáková 
Viac o tom ako vychovať šťasnté a sebavedomé deti nájdete na http://annahvizdakova.sk/